Únava sa do vzťahu vkráda vtedy, keď sa zo vzájomnej komunikácie vytratí dôvera a prekvapenie. Predstavte si vzťah, keď bol mladý a nový. Delíte sa o obsah svojich sŕdc a nadšene vykrikujete “ja tiež!”. Pátrate po všetkom, čo máte so svojim milovaným spoločného a každá podobnosť vás poteší.
Pokriveným sa vzťah stáva vo chvíli, keď sa začnete sústreďovať na hľadanie rozdielov, ktoré Vás od Vášho partnera odlišujú. Nedôvera vedie k tomu, že sa jeden druhému váhate zverovať s tým, čo máte na srdci. A ako sa snažíte krotiť svoju úprimnú povahu, oberáte sa navzájom tiež o svoju drahocennú energiu. Táto stratená energia Vás od seba odďaluje.
Každý vzťah má vo svojom jadre nejaký zámer. Niekedy nám má uštedriťaj istú osobnú lekciu, trebárs naučiť nás trpezlivosti a porozumeniu. Inokedy nám pomáha v našom životnom poslaní. Žiadne stretnutie nie je náhodné. Aj “nezáväzné” vzťahy prichádzajú so zámerom čomusi nás naučiť a o čosi sa podeliť. Najsilnejšie emócie prežívame, keď zistíme, že so svojím partnerom nás spája pocit hlbokej spriaznenosti. Toto spojenie, vzájomná príťažlivosť sú signálom, že ste sa stretli za istým účelom. Pokiaľ bude vzťah tomuto účelu slúžiť, príťažlivosť potrvá. Akonáhle však dôjde zámer k svojmu naplneniu, príťažlivosť sa vytratí. V tom okamihu sa musíte rozhodnúť, či vzťah ukončíte, spomalíte jeho tempo alebo zvolíte iný postup a budete v ňom pokračovať. Nech sa už rozhodnete akokoľvek, budete vedieť, že ste boli po boku učiteľa, akým ste aj vy sami. Každá osoba, s ktorou ste strávili čo i len krátky čas, je rovnako dôležitá, ako tá, s ktorou ostanete celú večnosť. V našom živote nie je žiadna rola príliš malá alebo príliš veľká. Každá prináša dar, ktorý Vám položí k nohám vo chvíli, keď vzťah končí. Je preto vhodné cítiť vďačnosť voči ľuďom, s ktorými ste strávili svoj čas.
Ako zistíte, že Váš vzťah dospel ku koncu?
Zistíte to, ak budete dlhší čas nešťastní a všetky pokusy pohovoriť si o tom s partnerom, stroskotajú. Pokiaľ sa cítite nespokojní, partner Vás už nepriťahuje a nutkanie byť jeden druhému nablízku je definitívne preč, potom možno nastal čas odísť. Nechcete predsa partnerovi brániť v stretnutí s novým človekom, ktorý prinesie ďalší dôležitý diel do mozaiky Vašich životov. Pomôžte si navzájom zvážením svojich možností, vrátane možného rozchodu a vytvorte tak vákuum, ktoré príroda zaplní novým partnerským vzťahom.
Zdroj: Doreen Virtue, Ph.D. – Poslovia Svetla
Posted by Veronika on 28. November 2008 at 10:03
Všetko sú to krásne múdre slová, ale……. Ukončiť dlhotrvajúci vzťah s človekom, ku ktorému už neplaniem láskou, ale mám ho svojim spôsom rada, mám k nemu úctu, lebo je to dobrý človek, tak toto je vážne ťažké. Aj keď viem z úplnou istotou, že na druhej strane je niekto,kto ma nekonečne miluje, koho milujem ja, niekto, komu neviaznu slová, kto cíti moje potreby.. no skrátka kde funguje okrem chémie aj všetko ostatné. Len v určitom veku človek hľadá asi aj nejakú” istejšie istotu,” viacej premýšľa, hodnotí, dáva do popredia racionálne myslenie….. No neviem sama…….moje pocity sú zvláštne, tento článok sa ma hlboko dotýka………..
Posted by Inka on 28. November 2008 at 10:15
Vôbec nevravím, že je to úplne jednoduché, povedala by som, že je to veľmi ťažké. Lenže žiť s niekym zo zvyku alebo z ľútosti tiež nie je tá najlepšia voľba, myslím si že ani pre jedného z partnerov. Preto žiadne “ale”. A že v určitom veku hľadá človek nejakú “istejšiu istotu?” Hm, to je čo? Aj keď viem, čo myslíš. Ale stačí to?
Posted by Dalibor on 30. November 2008 at 23:44
Veronika
Začítal som sa do tvojho komentára, týka sa to každého z nás. Ak nás nenapĺňa nejaký vzťah, či už v rodine, treba sa naň pozrieť kritickým pohľadom, tak ako vnímame iných, len nie samých seba. Nikdy si nepovedz, že “zostanem tu a nič nové nezažijem, lebo sa bojím, že si nebudem ničím istá a ničím chránená” pričom strácame svoj život, strácame šťavu, predstav si to dobrodružstvo, niekam vycestovať a spoznať niečo nové, naučiť sa a dozvedieť sa je oveľa cennejšie ako sedieť s jednou osobou v obývačke každý večer a len snívať. Takto je to zbytočné, ak to nespravíš v tomto živote, počká ťa to v ďalšom, čo je škoda, pretože môžeš zažiť niečo úžasné, ale kvôli ľútosti nič nové nespoznáš.
Posted by sandra on 3. Január 2009 at 14:25
Zdravím Vás,
ja to prežívam práve teraz. Je to skutočná dilema. Akosi neviem prist na to co je správne, aj ked´ostatní to vidia celkom jasne. Asi takéto to je, byť zaslepený láskou:(.
Posted by Inka on 3. Január 2009 at 14:33
Čo je pre Teba dilema? Čo hovorí tvoje srdce? Ostatní to vidia celkom jasne? Hm, oni žijú s Vami vo vzťahu?
Posted by yamabushitengu on 18. Január 2009 at 23:47
Fuha, naozaj veľmi veľmi dobre napísané. Ja som sa tak nejako dostal k názoru, že vo vzťahu sa veľmi ľahúčko stávame egoistickými a dívame sa na svoju nespokojnosť so vzťahom ako na niečo, čo zapríčinil partner. V prvom rade by sme sa sami mali cítiť ok a potom budeme zdraví aj vo vzťahu. Poznám kopu ľudí, čo povedia “neviem byť sám/ sama”. Ja som bol kedysi tiež ten typ, čo stále potreboval riešiť a rozprávať si a počuť “ja tiež!”. Teraz viem, že to “ja tiež” tam je, alebo nie je a podľa toho vyzerá aj vzťah. Netreba to stále počuť. Treba to cítiť. A hlavne – láska zvyčajne klame. Nedostupný chlap s chladným výrazom je doma po čase nežné kuriatko v papučkách a praktická akčná slečna sa po usadení zvyčajne doooosť zmení.
Posted by Veronika on 23. Január 2009 at 13:42
Ľudkovia moji.
Vaše reakcie sú …no minimálne výborné. Každý z Vás má na ne svojský názor. Musím uznať, že originálny. Dalibor má krásnu pravdu:….”čo je škoda, pretože môžeš zažiť niečo úžasné, ale kvôli ľútosti nič nové nespoznáš.” Lenže…priatelia moji ., všetko je to tak, že teóriu ovládam naozaj na výbornú…prax sa mi ale vymyká zo stanovených hraníc teórie.To o čom denne uvažujeme v rámci teórie a tak výborne zvládame v myšlienkach, ak nastúpi prax, garantujem Vám, že všetci, alebo aspom drvivá väčšina z nás, bude reagovať mimo týchto zaručených rád a postupov. Každý z nás je osobnosť a každý reaguje inak. Hlavou myslíme, srdcom cítime. Dať do rovnováhy tieto dve oblasti je niekedy nemožné. Partnerstvo je o láske, láska je o dvoch. Chyby v láske a v partnerstve sú zasa len o dvoch. Nikdy to nepôjde inak. Je to zložité, ženy myslia inak ako muži a to sa mi javí jadro problému.Teraz trošku o mojom probléme.
Môj partner je muž, za ktorého by mnohé ženy urobili čokoľvek. Je to muž v rokoch(52), ale je veľmi atraktívny(trebárs aj v monterkách), je tichý, nefajčí, nepije, nezaujímajú ho ženy, je nadmieru pracovitý. Jednoducho prototyp úžasného muža….ale….Všetko to má jeden háčik, alebo riadny hák. Má svoj svet, do ktorého ťažko niekoho vpustí. Snažím sa o to 28 rokov, niekedy úspešne, niekedy nie. Vychovali sme dve dcéry. Miluje ich, len im to nejako zabúda dať najavo. Samozrejme zabúda to dať najavo aj mne. Snažila som sa hovoriť o tom, čo potrebujem, čo mi chýba, ale nepadlo to na úrodnú pôdu. Tak žijeme, alebo prežívame, ani neviem.Navonok spokojní obaja,… vo vnútri.???..ja určite nie. Ale nekričím, nekomentujem, nevyžadujem, už nie. Čaša sa naplnila, venujem sa práci, ktorá ma baví a zapĺňa veľa hodín môjho dňa. Doma ma čakajú moji štvornohý priatelia, literatúra a povinnosti. Niekedy si kladiem otázku, či som sa nesnažila málo, no okamžite si dám odpoveď: 27 rokov predsa nie je krátky čas. V tom som stretla muža, ktorý je ochotný ma vypočuť(a to vôbec nepatrím medzi ženy, ktoré veľa rozprávajú), chápe moje potreby, poskytne mi objatia, pofúka malé ranky…
Vtedy mi naskočilo: veď toto potrebujem, toto očakávam od života. Lenže opustiť muža, ako je môj manžel a ísť do nového vzťahu, budovať si všetko od začiatku… no to je dosť zložité. Tu naozaj prestávam chápať sama seba a začínam brať to dobré, čo mi život ponúka a ostatné sa snažím pustiť mimo seba. Ano som egoista, momentálne neriešim nič, lebo na to nemám dostatok sily. verím, že príde deň, keď ju v sebe objavím, zatvorím dvere tam, kam sa mi už nechce kráčať a dokážem stlačiť klučku na dverách, kam chcem vojsť…..
Posted by Veronika on 23. Január 2009 at 19:38
P.S. priatelia…toto nebola sťažnosť, asi sa potrebujem iba ventilovať.
Ďakujem za pochopenie
Veronika
Posted by Inka on 26. Január 2009 at 7:46
Veron, veľmi dobre viem, o čom píšeš. A je to vážne aj o tom, či človek ešte o to, po toľkých rokoch, stojí. Držím ti palce, aby si sa správne rozhodla. Neviem, či je vždy dobre počúvať rozum. Raz som v nejakom filme počula celkom zaujímavú vetu. “Ak sa nevieš rozhodúť, počúvaj svoje srdce”.
Posted by Inka on 26. Január 2009 at 22:50
Ľubka, si spokojná, čo si dosiahla? Si šťastná?
Posted by Ľubka on 29. Január 2009 at 17:51
Ja ani neviem, či som spokojná, keby sa všetko natrvalo vrátilo do starých koľají, bola by som spokojná. Ale prežité sa už asi neopakuje.
Teraz som v práci mimoriadne vyťažená (1 kolegyňa si zlomila ruku a druhá si našla iné zamestnanie, k tomu uzávierky, prechod na euro a zaúčanie novej osoby), takže o mojom osobnom živote nemôže byť reč. Každý deň pracujem 10 hodín a doma schytím handru alebo metlu, aby som mala nejaký pohyb. Ale kdesi vnútri cítim pokoj a vyrovnanosť, kľud a anjelsku pomoc. Taký je môj terajší stav.
Pozdravuje Ťa
Ľuba
Posted by talent on 27. Júl 2009 at 11:01
Ahoj “duše”
)
)
Môj názor je tákýto: Každý z nás pozná správnu odpoveď ak vie položiť otázku! Len asi tú správnu odpoveď by chcel počuť aj od niekoho iného. Len tak aby sa uistil, že má pravdu! Tak čo mám pravdu …?
Páá
Posted by Inka on 27. Júl 2009 at 11:11
A vieš, že nie celkom s tebou súhlasím?
Posted by marec on 12. október 2009 at 20:59
Dobry vecer, pekne prispevky. Chcela by som sa spytat, co sa s vami stalo…Ci sa niekto z vahajucich rozhodol a ci je stastny…
Posted by Inka on 13. október 2009 at 9:10
Ahoj, marec,
nebudem tu konkrétne menovať nikoho, pretože každý má svoje súkromie a ja ho rešpektujem, ale môžem ti k tvojej otázke napísať, že áno……rozhodol sa, vyriešil svoj život a je naozaj šťastný.