Všimnite si, ako často používame slovíčko „keby”.

„Keby som nemala deti, tak……”, „Keby tamten neurobil toto…..”, Keby v tej chvíli sa nestalo …”. Čo je to vlastne za slovo, to „keby”.  Vychádza mi z toho, že je to slovo, ktorým chceme ospravedlniť nejaké svoje konanie. Ale prečo je to tak? Veď kto iný než my je zodpovedný za vlastný život? Počúvam okolo seba: Rád by som to urobil, ale musím ešte toto a toto. Aj by som to chcel (a), ale musím ……. a zasa dôvod. Ale veď čo chceme z celého srdca, to môžeme dosiahnuť. Polená si pod nohy hádžeme sami! Kto nás brzdí, zdržiava a sabotuje? IBA MY SAMI. Aby sme ospravedlnili vlastné konanie, je príčinou nášho neúspechu všetko a všetci, len nie my.

Nie sú to tí druhí, čo nás brzdia alebo nám kladú prekážky pod nohy. My dovolíme, aby nám kládli prekážky do cesty a prikladáme k nim ešte väčšie.  Ak to však pochopíme, môžeme aktívne prevziať zodpovednosť za svoj život, za svoje napredovanie. Je to však neľahká cesta a nie všetci zvládnu po nej ísť. Je to tak, že mnohí radšej nasledujú iných a prenechajú rozhodovanie na nich. Je síce pravda, že títo „závisláci” majú nad sebou ochrannú ruku, má ich možno kto poľutovať, ale myslím si, že to potom nie je ICH život. Pretože zodpovednosť za seba znamená postarať sa o seba a brať svoje potreby vážne. Zodpovednosť za seba oslobodzuje! A teraz budem citovať z jednej úžasnej knihy : „ Prevziať zodpovednosť za vlastné konanie znamená vedieť, čo chcem. Alebo prinajmenšom, čo nechcem.”  Preto preč so slovom „keby”! Preč s vlastnou nespokojnosťou! Pocit šťastia je vnútorný postoj, ktorý nezávisí ani od vonkajších okolností, ani od materiálnych podmienok. Pocit šťastia je niečo úžasný v tom, že je dosiahnuteľný pre každého. Nezávisí totiž od vonkajších okolností, ani od materiálnych podmienok.

Reklamy