Mám doma krásnu a veľmi šikovnú osemnástku. Môžem Vám povedať, že ma však niekedy stojí veľa síl zvládnuť tie jej pubertálne nálady, výroky a správanie. Priznám sa, že nie vždy to zvládnem. Prečítam si veľa o tom, ako zvládať podobné situácie,  ale prax je niekedy fakt veľmi ťažká. Ale myslím si, že máme medzi sebou pekný vzťah. Píšem to preto, lebo v ostatnom čase čítam o zvyšujúcom sa počte pokusov o samovraždu medzi dospievajúcou mládežou. Mám pocit, že mnohým mladým ľuďom prerástla zodpovednosť za svoj život cez hlavu a vzdávajú sa šance zažívať na vlastnej koži všetky dobrodružstvá, ktoré im život ponúka. Hm, je to asi aj tým, aké riešenie životných situácií očakávame od mladých my. Veľakrát by sme chceli, aby svoje problémy riešili presne tak, ako to robíme my, alebo ako si to predstavujeme my. A ak to tak nie je, spustíme sprchu negatívnych hodnotení.

Kdesi som sa dočítala, že najkritickejšie obdobie je medzi desiatym a pätnástym rokom života. Deti sa vtedy chcú veľmi prispôsobiť svojim vrstovníkom a aby ich kolektív prijal, urobia pre to všetko. Zo strachu, že by ich okolie neprijalo, zakryjú svoje skutočné pocity. Tento tlak rovesníkov a sociálny stres je neskutočne veľký. K tomu ešte aj my, ktorí chceme pre tie naše deti len to najlepšie. A pritom nevieme alebo nechceme vidieť, či to tak cíti a chce naše dieťa. Myslím si, že vhodnejšie by bolo pohovoriť si so svojím dospievajúcim dieťaťom o rozdiele medzi pozitívnym a negatívnym tlakom zo strany rovesníkov. S tlakom prostredia budú žiť celý život a preto by sa mali naučiť s ním žiť a zaobchádzať tak, aby nad nimi nevládol. Je veľmi dôležité získať informácie a pochopiť, prečo sú deti plaché, smutné, nezbedné, nechápavé v učení, deštruktívne, apatické. Je tu silný vplyv myslenia a návykov z domova a na tomto základe robia svoje výbery a rozhodnutia.

Osobne si myslím, že by naše deti mali mať právo slobodne sa rozhodnúť v každej situácii. Právo slobodne si vybrať a niesť za to zodpovednosť im prinavracia silu. Umožňuje im konať tak, aby sa necítili ako obete určitého systému.

Dosť často používame slová ako: “Nerob to!”, “Nehovor tak!”, “Nerob toto, nerob tamto…!”. Deti potom prestávajú s nami komunikovať a neraz to končí aj odchodom z domu.  S deťmi je nutné udržiavať komunikáciu a obojstranný dialóg, kým sú ešte menšie. Je dôležité dovoliť mu vyjadriť svoj štýl, svoj názor a to aj vtedy, ak sa vám zdá, že je to pubertálny vrtoch. Nerobme z detí bláznov a snažme sa nedoviesť ich k slzám. Veď sami vieme, čo všetko sme nastvárali my, preto ani naše deti nás od toho neušetria.

Reklamy