Chcieť je niečo iné, ako potrebovať. Potrebujeme vtedy, ak sa nám niečoho nedostáva, ak nie sme spokojní. Najviac potrieb má však naše ego. Chce byť obskakované ako rozmaznané dieťa. Ego si stanovuje celý katalóg potrieb: spoločnosť iných ľudí, uznanie, podporu, úspech, bezpečie, luxus, jasný a bezpečný denný program, záujem, oddych, zábavu, rozptýlenie. V určitej miere sú jeho potreby rozumné, ale ego rado preháňa a nafukuje, čím nás zároveň oslabuje. Neutíchajúce potreby nás neposilnia. Urobia z nás náročných ľudí, ale nie výkonných, nezávislých a slobodných.  Správne zaobchádzať so svojimi potrebami sa naučíme, ak si položíme otázku: “Stačí mi to, čo mám? Naozaj by bolo lepšie, keby som mal (a) viac?” Určite máme totiž aspoň toľko, aby sme mohli prežiť. A nejde tu len o potravu, oblečenie a teplo, ale aj úspech, podporu, priateľstvo, spoločnosť iných ľudí, bezpečie……Nevšímajme si toho, čo nemáme, sústreďme sa na to, čoho máme dostatok. Nadchnime sa pre to, čo chceme urobiť a urobme to.

To, čo však chceme, je potrebné odlíšiť od svojich túžob a prianí. Výrok “chcel by som” znamená, že máme určitú predstavu o ideále, ktorý presahuje naše možnosti a preto nám to majú priniesť druhí, podobne ako deťom Ježiško pod stromček. My však neurobíme pre to nič.  Priania a túžby by sme mali držať v určitých hraniciach. V najhoršom prípade totiž skĺzneme do sveta prianí a túžob, plného všakovakých predstáv, aké by to bolo pekné a aké by to mohlo byť……, no pritom zostanem ležať na gauči…. Túžby majú hodnotu aj ako zdroj chcenia, ale iba vtedy, ak pre ich splnenie aj niečo urobíme.

Zdroj: Alexa Krieleová – Rozhovory s anjelmi o zmysle života

Reklamy