Veľakrát počúvame okolo seba vety so slovkom “musím”. A neviem, ako vy, ale ja dosť často. A používam ho aj ja, aj keď miestami sa už zastavím a opravím sa. Slovko “musím” by sa malo nechať iba pre prípady, keď logika nepripustí už inú možnosť. Platí to napríklad v matematike alebo v rámci prírodných zákonov, pri ktorých to za žiadnych okolností nemôže byť inak.  Slovko “musím” by sme teda mali vyčiarknuť zo svojho slovníka. Ja osobne si hneď predstavím, ako som “musela” prečítať povinnú literatúru v škole a ako veľmi sa mi to nechcelo. Vrátila som sa k niektorým knihám úplne dobrovoľne po skončení školy a zistila som, že sú to úžasné “kúsky”.

Sú v mojom okolí ľudia, ktorí musia robiť denne priveľa vecí. Musia mať nabitý termínovník, veľa povinností,  sú nútení ich plniť a tým sa robia priveľmi dôležití. Čím viac musia, tým sú dôležitejší, vplyvnejší, mocnejší. Vyžívajú sa vo svojom imidži, pretože niektorí ľudia k im obdivne vzhliadajú. Pritom sú zo všetkých tých ľudí najúbohejší. Napíšem to na príklade: Ježiš nemusel vôbec nič.  Dokonca sa nemusel podrobiť ani krížovej ceste. Vybral si ju dobrovoľne, po zvážení všetkých dôsledkov. To, čo žiada od kresťanov je odmietnutie slova “musím”. Jeho “Nasleduj ma” znamená “Slobodne sa rozhodni považovať za možné aj niečo iné a podľa toho ži.” Nájdime preto v sebe odvahu oslobodiť sa. 

My predsa vôbec nič nemusíme! Môžme zostať aj doma, neísť do práce, dať výpoveď, žiť pod mostom, zbaliť si kufor a vybrať sa do sveta, môžme všetko, čo len chceme. Ak to však neurobíme a napriek všetkému sa vyberieme do práce, je to preto, že to tak chceme, máme na to dostatok dôvodov a je to rozumné. Naša práca nám zabezpečuje prostriedky na krytie našich potrieb – prináša nám peniaze, bezpečie, sociálne zázemie, uznanie, úspech, všetko, čo si myslíme, že potrebujeme. Možno ňou zabíjame iba čas, lebo nám nič iné, lepšie, nenapadá. Alebo je pre nás únikom pred osobami, ktoré si neželáme po celý deň vidieť. Nech je to akokoľvek – nemusíme, ale chceme. Takže sme sa z vlastnej vôle rozhodli, čo je v danej situácii rozumnejšie. Preto sa nevyhlasujme za obete nevyhnutnosti. Existujú aj iné alternatívy, ktoré si však my neprajeme.  Jednému možno vyhovujú, inému nie. Nie sme obetnými baránkami, konáme slobodne a máme svoje dôvody, prečo sa v danej chvíli a situácii podrobujeme.

Často zvykneme tvrdiť: “Musím už ísť”. Ale prečo? Čo to znamená “musím”? Nie je to vôbec nevyhnutné ani logické. My predsa chceme ísť. Radšej by sme už šli. Možno chceme povedať, že už dávno sme chceli odísť a zostali sme pridlho a proti nášmu vnútornému presvedčeniu. Chceme sa ospravedlniť za to, že už ideme. Možno je to zo zdvorilosti. Uvedomme si však jedno: Nechceme povedať pravdu, že sa nám tam vôbec nepáči, preto do vety vkladáme slovko “musím”. Toto slovo nás neurobí šťastnými, pretože predpokladom šťastia je dobrovoľnosť.

Malé deti napríklad nepoužívajú slovo “musím”. Oni buď chcú alebo nechcú. A proti tomu, čo nechcú sa bránia, hoci je to v ich záujme. Väčšinou to o 10 minút urobia dobrovoľne. A to je ono. Práve toto nás odúča výchovný systém dospelých, ktorý nás učí musieť. Musíme, napríklad, poslúchať, na to nás vychovávajú systémom trestov a odmien. Stačí pritom zmeniť iba formuláciu vety, ktorú chceme povedať: NIE – Teraz si musíš upratať a ísť spať……ale Teraz si upraceš a pôjdeš spať. Táto zmena formulácie dieťaťu prenechá priestor na slobodné rozhodnutie a uľahčí mu poslušnosť. Sloboda však neznamená nerešpektovať vôbec nič. Sloboda znamená rešpektovať nevyhnutné.

Preto nemusíte sa hnevať, nemusíte mať zlú náladu a už vôbec ju nemusíte prenášať na iných.

Zdroj: Alexa Krieleová – Rozhovory s anjelmi o zmysle života

Reklamy