3eb5dfefbf6c154e1817bd2dc1e93743Dnes ma moja milovaná Veronika naštartovala k napísaniu tohto príspevku. Ako ” profi rodič” má u seba ročnú, tiež Veroniku. Telefonovali sme spolu a pýtala som sa, čo robia. “Dnes sa učíme dostať sa na sedačku a zo sedačky”.  Dostalo ma to. Preboha to už čo je? Učíme sa vydriapať sa na sedačku a potom ako z nej dolu?

Deti v súčasnej dobe majú interaktívne a kreatívne hračky, motivačné obrázky, konkrétne profi rodič musí napísať správu, čo dieťa dokázalo a čo nie, ako reaguje a neviem, čo všetko. Dieťa sa dá rodiny, aby vraj vyrastalo v prirodzenom prostredí. Čo je však prirodzené na tom, že ho skúmajú ako morča psychológovia (aj keď chápem, že niektoré deti majú traumy možno z pôvodných rodín), píšu sa na neho nekonečné správy. Alebo – dobre. Je dobré napísať správu o tom, ako sa dieťa vyvíja. Ale ani nechcite vedieť, čo všetko takéto správy musia obsahovať. Choré.

U veľa detí všeobecne sa v súčasnosti skonštatuje, že dieťa je hyperaktívne a určujú sa diagnózy ako ADD a ADHD a neviem čo všetko. Poviem vám pravdu, je mi z toho úplne zle.

Keď som bola malá, jednoducho sme mali hračky – boli to bábiky, kočík, stavebnica, kocky, pexeso – nepotreboval to nikto “odborne” pomenovať. Nemali sme čas na ADD a ADHD, lebo sme boli vonku  a tam fungovala vybíjaná, skákalo sa cez švihadlo a gumu, na preliezkach sme sa točili na jednej nohe dopredu, dozadu a súťažili, kto sa viac dokáže otočiť. Kreslila sa kriedou na zem “škôlka”, na húpačkách sme o 106 vyspevovali a priznám sa, že veľmi pekne, dokonca dvojhlasne. 😀 😀  A keď sme chceli, aby boli húpačky v pohybe, museli sme  fyzicky zamakať. Rozcvička pre nohy, brucho, chrbát – úplne úžasná! A robili sme to prirodzene, bez donútenia. No a chalani hrali futbal. Hlinky boli guličky a ak mal niekto sklenky, bol frajer. U nás sa za jednu sklenku dávali 3 hlinené:-)))  V zime nám rodičia urobili umelý ľad. Bol hrboľatý, ale piruety sme vrteli jedna radosť:-)))))). Ja osobne v korčuliach, ktoré nosila ešte moja mama.  Nemali sme žiadne nechutenstvo, lebo žalúdok sa stihol vyprázdniť pohybom a my hladní ako vlčiaci by sme zjedli aj taniere. Nehovorím o tom, ako to fungovalo na dedinách – tam tie zážitky boli určite bohatšie. Nikto nešpehoval, kedy a ako dieťa vyleziete na posteľ – jednoducho sa to nejako stalo. Myslím, že určite nikto z rodičov nejako zvlášť nezaznamenal prvý takýto úspech. Možno ho iba skonštatoval pred rodinou alebo zostal milo prekvapený, že sa to podarilo, ale určite nikto nevenoval čas tomu, aby to svoje dieťa vyslovene “učil”. Je mi to smiešne a  zdá sa mi to nenormálne. 

hokej2-690x461

Dospelí dokola konštatujú, aké tie dnešné deti sú. Zrejme je dobré sa zamyslieť, prečo………Aké zážitky majú dnešné deti? Ako prežívajú svoje detstvo? Kde môžu zo seba vydať prebytočnú energiu? Alebo  – ako udržiavajú rovnováhu energie vo svojom tele? Potom sa čudujeme ich reakciám a ich správaniu. Nedávno som počula vtip, ktorý mi ale ako vtip vôbec neprišiel. Mne z toho zostalo smutno, lebo je to bohužiaľ veľká pravda:

“Učiteľka v materskej škôlke sedí na lavičke, oči má zatvorené a tvár má otočenú k slnku. Deti si vôbec nevšíma. Všetky sú v pieskovisku. Príde k nej mamička a pýta sa: To sa nebojíte, že vám nejaké dieťa ujde?” Učiteľka odpovie:” Nie, nebojím, lebo wifi je iba v priestore pieskoviska”.

Obrovská pravda – z môjho pohľadu aj veľká tragédia.  Kam sme sa to dostali? Alebo kam to ešte chceme dohnať? Veľmi by som si želala, aby sa doba hier a prirodzeného vývoja dieťaťa vrátila. Deti nepotrebujú tablety, mobily, a neviem čo všetko. Deti potrebujú lásku, slobodu, prirodzený pohyb. Potrebujú, aby si ich rodičia “zdravo” všímali. Hm……čo si zaslúžime za to, že sme to nechali dôjsť až sem………? Neukazujú nám deti svojim správaním to, čo sme my pokazili? Nastavujú nám totiž zrkadlo……

Inka

Reklamy