20161116_110711Tí, čo ma poznajú už dlhšie vedia, že mám psíka. Yorkshirka Lili mi robí spoločnosť už 6 rokov. Úžasné roky, veľa poznania a zistenie, čo je bezpodmienečná láska – asi tak by som toto spolužitie nazvala. Stále ma však niečo nahlodávalo, že chcem aj druhého psíka. Lili je fakt úžasná a sme vyslovene jedno telo, jedna duša. Myslím, že sa dokážeme rozprávať už telepaticky. 😀 😀 😀  Jej výchova prebiehala tak nejako spontánne sama, postupne a “bezbolestne”. Mám ju od jej 6 mesiacov.

Nejako som však cítila, že chcem ešte jedného havka. Neviem prečo, ale dokola som pozerala všetky možné útulky na nete a na Facebooku dosť veľké množstvo rôznych neziskoviek alebo čohokoľvek, čo zachraňovalo nájdených či zanedbávaných psíkov. Veľakrát som si vybrala, ale nikdy to nevyšlo. Vždy už psík mal svoj domov – chvalabohu. Toť sa mi priplietol do cesty 7 ročný pudlík Pigi. Poviem pravdu, to meno sa mi nepáčilo, tak som ho premenovala na Bady. Už po pár dňoch krásne na meno reagoval. Psík sa našiel na ulici zadredovaný, zablšený, vychudnutý. V útulku ho dali úžasní ľudia do poriadku a Badko teda prišiel k nám s tým, že uvidíme, ako si bude s Lili rozumieť a či si zvykne. Nepoznal žiadne povely, nebol zvyknutý na vodítko, nesmela som sa ho skoro vôbec bližšie dotknúť (kúpanie, česanie, potreboval ošetriť jedno očko, mal ho zapálené). Bolo to pre mňa niečo úplne iné, lebo Lilka už funguje fakt ako hodinky. Lenže Badko je fantastické stvorenie, ktoré sa veľmi rýchlo začalo učiť. Bola som nadšená! Lenže – cca po troch týždňoch začal útočiť na psov, ktorých sme stretávali na prechádzke. Dostala som šok. To, čo predvádzal, bolo fakt nad moje sily. Začala som sa báť chodiť s ním na prechádzky mimo okolia domu. V amoku pohrýzol aj mňa, dokonca jeden incident bol tak vážny, že vykusol havke srsť a majiteľka, ktorá si svojho psa chcela brániť, vyskúšala silu jeho zubov. To bol pre mňa už taký šok, že som domov prišla úplne roztrasená a bolo mi do plaču. Čo teraz? Skúšala som už, ako začal s týmto besnením, rôzne rady, ktoré ponúkajú odborníci, ale vo chvíli, keď začal vystrájať, na to nebol čas. A on totiž ani na nič nereagoval. Z úžasného, prítulného mojkadla sa vo chvíli dokázal stať pes baskervilský, tornádo. Hľadala som preto pomoc cez FB a útulok, z ktorého som ho vzala. Ľudia mi písali a odporúčali…….Až jedna pani mi napísala jedno meno: Millan  Cesar…..Pozrela som si niekoľko jeho videí a našla som aj to, ktoré mi pomohlo pochopiť myslenie a reakcie Badyho. Lenže…..hm…..je to o zamyslení sa nad tým, čo rezonuje všeobecne v spoločnostiach – nielen v našej. Pes pohryzie? Treba ho utratiť. Pes je agresívny? Treba ho utratiť. Vo videu, ktoré vám ponúkam je krásne ukázané, že zásluhu na správaní sa psa máme IBA MY, ĽUDIA. A za tú našu neschopnosť pochopiť, mať trpezlivosť, trestáme práve tieto nevinné tvory veľakrát tým najhorším spôsobom. Už aj také som o sebe počula, že už mi z tých psov šibe. Nehnevám sa na nikoho, kto tak povie. Taký človek iba nezažil, čo je to za lásku. Keby som nemala psa, možno tiež tak budem reagovať. Ja však viem, vďaka Bohu, čo to je. Bady mi v ostatnom čase ukázal, ako je dôležité pochopiť toho druhého, ako je dôležité určiť hranice a aká veľká je odmena, ak sa človek nevzdá. Veľmi za túto lekciu ĎAKUJEM.

Na ilustračnej fotke je Lilinka a Badynko.

Reklamy