Netuším, prečo mi dokola hlavou víria informácie o výchove, či nevýchove detí. Vnímam veľmi citlivo okolo seba mamičky s deťmi a to ma asi núti zamýšľať sa nad niektorými ich reakciami, nad tým, ako deti usmerňujú alebo práve vôbec…….

Práve včera som zažila situáciu, kedy otec chcel zastaviť vyvádzanie svojej dcéry na autobusovej zastávke, ale matka ho zahriakla s tým, že “ale ona je ešte malá, ona ešte nevie, ako sa správať na ulici”.

Mne ako keby facku niekto dal v tej chvíli. Uffff, tá starostlivá mamička si vôbec neuvedomila, že dala tak “zelenú” svojmu dieťaťu pre druhý raz……doslova ju motivovala správať sa tak znova, pretože v podstate ospravedlnila správanie dcéry. Ponížila tak aj otca a dieťa takýmito reakciami stráca rešpekt, sebaovládanie, a nebuduje si ani zodpovednosť za svoje konanie. Zarazilo ma to tým viac, že to dieťa malo cca 4-5 rokov. 

Viete, čo je najzaujímavejšie, o čom vôbec rodičia netušia? Dieťa je schopné robiť oveľa viac, ako od neho rodičia očakávajú a to už od veľmi útleho veku. Lenže – niektorí rodičia svoje deti postavili na zvláštny piedestál a dieťa si veľakrát myslí, že tam za ním nesmie nikto. Dokonca ani babka, dedko, učiteľka v škôlke, či v škole, nesmie pokarhať dieťa, ako kedysi, ak si to zaslúži. A už sa aj boja, pretože sa vymyslelo toľko hlúpostí, že len čo sa pozrieš na dieťa škaredo, už môžeš mať problém s rodičmi a dokonca úradmi – a nie malý. Z detí tak vyrastajú sebci bez rešpektu a úcty. Nečudujem sa – nie je im daná hranica – limit, za ktorý už nesmú. 

V snahe dať dieťaťu “všetko pre jeho dobro” sa rodičia prispôsobujú nenormálnym spôsobom rôznym manierom svojich detí a veľakrát si tak u nich ospravedlňujú svoju neschopnosť venovať im čas a pozornosť. Deťom však nemôžete dať čo chcú a hlavne kedy chcú!!! Tým, že neskočíte v momente, keď si niečo zmyslí, že chce, učíte ich trpezlivosti a tiež tomu, že nie sú stredobodom vesmíru a že nie všetko musí ísť podľa ich pravidiel. Samozrejme tým nemyslím, že si ich nemáte všímať  a že by ste ich mali odsúvať na inú koľaj zakaždým, keď o niečo požiadajú. To určite nie. Je to na vašom uvážení. Vy viete, kedy požiadavka vášho dieťaťa je len výmysel, truc alebo je opodstatnená. 

Veľa detí je najviac “otravných”, nedisciplinovaných, keď sa nudia. A tu zvyčajne nastupuje uspokojenie detí tým, že dostatnú svoj tablet, svoj mobil alebo čokoľvek, čo v danej chvíli utíši ich nespokojnosť. Som tak nesmierne smutná, keď toto vidím!!!!!!!!! Je naozaj katastrofa, že rodičia v úmysle svoje dieťa zabaviť, ničia v ňom všetku prirodzenú kreativitu, zabraňujú mu vnímať svet okolo seba. Doslova sa tak deti zatvárajú do virtuálneho sveta, z ktorého už len veľmi ťažko dokážu odísť.  Sedela som v MHD a oproti mne sedela babka s vnukom, ktorý celý čas pozeral do mobilu. Babka sa aj snažila nadviazať rozhovor, ale márne. Vnuk hral asi nejakú hru, lebo to čumenie do malej skrinky prežíval veľmi intenzívne! Keby ho babka neupozornila, že vystupujú, asi by sa previezol ďalej. Mal približne 9 rokov. A toto je pre mňa obrovská katastrofa! Ako tie tri opice – nevidím, nepočujem, nehovorím…….

Ale aby som nekrivdila všetkým dospelým – nedávno som išla  vlakom z Košíc a zaujal ma rozhovor chlapca a jeho dedka….počas celej cesty sa rozprávali – vnuk sa pýtal, dedko odpovedal. A chlapec nemal preto dôvod, aby vystrájal, aby z nudy robil čokoľvek, čo by ostatných rušilo. Pred dedkom sa skláňam! Vedel vnuka nielen upútať, ale naučil ho za ten čas ako sa vyslovujú niektoré anglické slová, povedal mu zaujímavé veci, ako vznikajú búrky a z čoho mračná…… a niektoré veci boli aj pre mňa novinkou a poučila som sa.

Deti nepotrebujú odložiť a zaujať nezmyselnosťami, ktoré možno na chvíľu považujú za niečo “in”. Potrebujú pozornosť, lásku, úctu – aby toto poznanie mohli odovzdávať ďalej. Potrebujú zapojiť sa do diania v rodine – upratať, s mamou navariť, či po obede umyť riad…..Ale nie spôsobom rozkazovacím. Stačí možno povedať: “Prosím ťa, pomôžeš mi? Viem, že si šikovný(á) a že to s tebou zvládnem rýchlejšie a ešte lepšie”. Dieťaťu tak vyslovujete neskutočnú dôveru a ešte oceňujete jeho šikovnosť. Žiadne – ty to nezvládneš alebo nechaj, radšej si to urobím sama. Práve naopak – motivujte ho, nechajte ho prejaviť vlastnú kreativitu. Verte, že telefón a tablet tak nie veľmi bude potrebovať. Bude vedieť, čo je úcta, zodpovednosť za svoje rozhodnutie, trpezlivosť, získa rôzne zručnosti. Bude si veriť a to je veľmi, veľmi dôležité pre jeho život.