Niekedy sa cítim dosť bezmocne a som fakt naštvaná. Už ma naozaj riadne dožiera téma hyperaktívnych detí a aj to, že sa z toho urobila diagnóza doby. „Otec“ ADHD – americký psychiater Dr. Leon Eisenber, v roku 2012 pre časopis Spiegel uviedol, že „ADHD je prvotriednym príkladom fiktívnej choroby“.

„Odborníci“, ktorí diagnostikujú u detí toto „ ochorenie“, sa snažia hovoriť o akejsi chemickej nerovnováhe v mozgu, avšak NEEXISTUJE ŽIADNY biologický dôkaz alebo test o tejto nerovnováhe. Takisto neexistuje žiadna „nevyvážená hladina serotonínu, o ktorej sa v tejto súvislosti hovorí!

Rozmeňme si to všetko na drobné:

Veľa rodičov má deti, ktoré sa nesprávajú „štandardne“ alebo tak, ako sa od nich očakáva – doma, vonku, v škole…. a sú veľakrát nesústredené. A tu prichádza ono konštatovanie – „Prečo s tým ako rodič nič neurobíte? Prečo nechcete svojmu dieťaťu pomôcť?“  Rodičom sa podsúva, že ich dieťa nie je normálne, lebo nezapadá do akejsi spoločenskej šablóny.

Ale čo je to vlastne to „štandardne?“ Aký má byť ten štandardný deň vášho dieťaťa? Že musí jesť na povel raňajky, obed, či večeru? Že vstáva na povel a nesmie trošku leňošiť? Že v škole na hodinách musí sedieť pomaly s rukami za chrbtom? Teda to je štandardný deň, lebo dieťa funguje ako naprogramované a dodržiava nejaký časový harmonogram, ktorý mu určí rodič, škola alebo nejaká spoločenská norma?

Na okraj malá poznámka – pri nákupe som si nechtiac vypočula rozhovor starších dám – „Vnučka chodí na balet a na klavír a ešte aj na cudzí jazyk. Nesmie mať ani chvíľu voľnú, lebo potom vymýšľa. Preto ju musím aj kontrolovať dosť často“. Prepáčte, ale toto je choré. Vnučka vymýšľa? A prečo nie? Nemá mať detstvo? Nemá mať úplne obyčajné zážitky? Nemá právo urobiť aj nejakú nezbednosť? Nerobili ste ich, keď ste boli malí? Je to jednoducho choré.

Dieťaťu to však samozrejme môže vadiť – neustála kontrola, tlačenie do niečoho, čo vôbec nechce a aj z tohto dôvodu sa potom môže správať neštandardne.  Na hodine, v škole, nie je sústredené, prípadne reaguje spontánne, lebo to tak cíti. Je príliš aktívne, lebo ho napríklad predmet baví alebo je naopak pasívne, lebo ho predmet vôbec nebaví. Dieťa sa môže “neštandardne” správať aj preto, lebo medzi rodičmi to nie je v poriadku, v rodine nie sú v poriadku vzťahy.  Správanie ovplyvňuje aj stravovanie dieťaťa. Toto všetko sa potom môže odzrkadliť v jeho správaní.  A z toho “odborníci” usudzujú, že to treba riešiť s detským psychológom, psychiatrom, pretože toto sú „prvky ADHD a treba si začať robiť starosti“. A preto treba začať jesť tie zázračné tabletky, ktoré dieťa jednoznačne zachránia.  Z dieťaťa sa však pomaly, ale určite stáva  ľudská zombie, ktorá sa presne na povel obuje, presne na povel bude učiť a počúvať každý váš príkaz.

Nedovoľte to!

Farmaceutický priemysel si dal za úlohu totiž drviť nielen dospelých, ale aj deti. Je neprijateľné, aby sa normálny človek dal stiahnuť do tejto nechutnej hry, kedy  hnusní žraloci idú určovať štandardy normálneho, tzv. žiaduceho správania. Ja si pamätám, keď som bola malá, behali sme kade tade, liezli tam, kde sa nám to zdalo zaujímavé, nerobili sme si sem tam úlohy alebo narýchlo opísali od spolužiaka pred hodinou  v škole a tiež sme  vyrušovali. Vyvádzali  sa takisto hlúposti, len sa to nenazývalo hyperaktivita, nikto to nepotreboval nijako pomenovať. Patrilo to k detstvu úplne prirodzene. Tak predsa majú deti fungovať a rodičia sa majú učiť usmerňovať ich. Nie však tabletkami, ale tým, že sa im viac venujú, veľa s nimi komunikujú a vysvetľujú to, čomu deti nerozumejú.

„Živé deti“ vôbec nie sú výmyslom „tejto doby“, ako sa to snažia ľudia, túžiaci po peniazoch a moci, podsúvať.

Uvediem zopár príkladov, ktoré o tom svedčia:

Už klinovým písmom približne pred 2000 rokmi p.n.l.  bolo v meste Ur napísané:

„Naša mládež sa spustila, nevie, čo je disciplína, Mladí prestali poslúchať svojich rodičov. Blíži sa koniec sveta.“

Ale poďme do inej doby. Sokrates (grécky filozof, 470-399 pred n.l.) povedal:

„Dnešní ľudia milujú luxus. Majú zlé spôsoby, pohŕdajú autoritami, nemajú úctu k šedinám a iba rečnia, namiesto toho, aby pracovali. Mladí ľudia už nevstanú, keď do miestnosti vstúpi niekto starší. Odvrávajú rodičom, v spoločnosti tárajú, pri stole hlcú sladkosti, sedia s prekríženými nohami a tyranizujú učiteľov.“

A ešte jeden výrok – už podstatne mladší – z roku 1274 od mnícha Petra:

„Svet zažíva hrozné časy, dnešní mladí ľudia nemyslia na nič, iba na seba. Nectia si rodičov, ani starších. Sú netrpezliví, nevedia sa ovládať. Tvária sa, akoby pojedli všetku múdrosť sveta a to, čo považujeme za múdre my, je pre nich bláznovstvo. A čo sa dievčat týka, sú neskromné a ich vyjadrovanie, správanie a obliekanie je celkom neženské.

Preto si vôbec nemyslím, že „dnešné deti sú skazené“. Aj keď každá doba priniesla iný rozmer prežívania detstva a puberty. Je však celkom normálne, ak je dieťa živšie.

A predstavte si tú nehoráznosť, že niektorým deťom sa lieky na upokojenie podávajú aj preventívne!!!! Prevencia je dobrá vec, ale v tomto zmysle je jednoducho nezmyselná! Keď sa viac začnete pozerať okolo seba a viac zaujímať o túto oblasť, zistíte, že farmaceutický priemysel a psychiatri si tieto ochorenia vymýšľajú! Veľmi podrobne o tom píše už mnou viackrát spomínaný bývalý vysoko postavený predstaviteľ jednej švédskej farmaceutickej firmy – John Virapen vo svojej knihe „Nežiaduci účinok smrť“. Spomenul v nej napríklad skutočnosť, že liek „Strattera“, ktorý je predpisovaný aj deťom, ktorým bolo „diagnostikované“ ADHD negatívne ovplyvňuje sexuálne funkcie u mužov aj žien. Čo to urobí teda s pohlavnými orgánmi detí, ktoré ich ešte nemajú celkom vyvinuté? Nechcem domyslieť.

Poviem pravdu, desí ma to. Zostáva mi veriť, že rodičia detí, ktoré sú „živšie“ si nedajú nahovoriť, že ich dieťa nie je normálne a že ho potrebujú do toho normálu dostať utlmujúcimi liekmi. Je v prvom rade dobré si uvedomiť, že dieťa potrebuje hlavne veľa lásky, dieťa potrebuje mať otvorený kontakt s rodičom. A rodič mu má byť partnerom – láskavým, chápavým, vysvetľujúcim – trpezlivo vysvetľujúcim.  

Inka

Tento článok a ani časti textu nie je dovolené kopírovať na iné weby. Pokiaľ chcete článok publikovať, požiadajte autorku o súhlas. Budem však veľmi rada, ak ho budete zdieľať na sociálnych sieťach. K zdieľaniu na FB použite tlačidlo v spodnej časti článku. Ďakujem, že dodržiavate autorské právo. 

K napísaniu článku mi pomohli aj informácie z knihy Johna Virapena Nežiaduci účinok smrť.

Foto: pixabay

Advertisement